POSLEDNÝ KONCERT

            Rehoľná sestra Ann chodieva každý týždeň do nemocnice v Bronxe. Pri jednej návšteve sa tam stretla s 22-ročnou Joy. Táto mladá lesbička mala AIDS a už bola len kosť a koža. Na kostnatých rukách mala vytetované hady a draky, ktoré chrlili plamene. Umierala na rakovinu. Vedela o tom.
            Ann hneď zistila, že táto žena nenávidí cirkev. „Farárov, hlavne nie farárov,“ kričala, keď jej sestra Ann navrhla návštevu kňaza. „Tých pokrytcov, čo zarábajú na pochovávaní ľudí! Počuješ, Ann, ja chcem, aby moje telo zhorelo a zmizlo ako dym!“
            „Nechceš ani požehnanie?“
            „Nikdy!“ odpovie Joy. „Nikdy nedám cirkvi za nejaký krížik ani cent! A okrem toho je to k ničomu. Aj tak pekelným plameňom neuniknem!“
            Napriek takýmto rečiam jej rehoľná sestra povie o jednom známom kňazovi, ktorý hrá jazz. Vie, že Joy hudbu miluje. Joy spočiatku odmieta, nakoniec však súhlasí, že sa s tým kňazom muzikantom stretne. „Iba preto, lebo mám rada jazz, inak na farárov kašlem zvysoka!“ spresní.
            Sestra odchádza od Joy, aby vyhľadala brata Stana. Má šťastie, pretože práve odchádza na dva dni do pustovne, aby tam v pokoji rozmýšľal a skladal piesne. „Joy umiera na rakovinu. Ty si asi jediný kňaz, ktorého je ochotná k sebe vpustiť. Nemôžeš to aspoň neskúsiť!“
            Stan to chápe a s gitarou v ruke nasleduje Ann. O chvíľu je už pri Joy.
            „Ty si ten farár, čo hrá jazz?“ opýta sa ho Joy.
            „Áno, Joy. Chcel by som ti zahrať jednu pieseň, ktorú som zložil len chvíľu predtým, ako som sa dozvedel, že pôjdem za tebou. Volá sa Cause of our joy (Príčina našej radosti).“
            Stan vezme do ruky gitaru a začne hrať. Pomalú a jemnú pieseň. Vidno, ako dievča zadržiava slzy. Kňaz požiada sestru Ann, aby odišla.
            „Joy, neprišiel som ti sem hrať na gitaru...“
            „Viem, farár...“
            „Prišiel som, aby som ti ponúkol Božie milosrdenstvo...“
            „Nikdy! Nikdy sa ti nevyspovedám!“
            „Ľutuješ svoje hriechy?“
            „Choď rovno k veci! Čo odo mňa vlastne chceš?“
            Kňaz sa nadýchne, upriami svoj pohľad na Joy a povie: „Došla si na koniec, Joy. Tvoj pozemský život sa pomaly končí. Ja ti v mene Krista Spasiteľa prichádzam ponúknuť život. Nechaj sa ním milovať. Vykašli sa na svoje výhrady voči cirkvi, farárom... O to teraz vôbec nejde. Pozri sa na Boha, ktorý k tebe naťahuje ruky, pretože ťa miluje...“
            Joy ho napodiv nechá hovoriť. Potom pokojne povie: „Áno, ľutujem svoje hriechy.“
            Do izby vojdú ošetrovateľky, aby vymenili infúziu. Stan objíme Joy a odíde. Krátko na to Joy upadne do kómy. Vedomie už nenadobudne a o štrnásť dní zomrie.
            Joy pochovali v New Jersey. Homosexuálna komunita, sprevádzajúca jej pozostatky, nechápala, prečo je jej telo oblečené v bielom. A prečo ten fúzatý mních spieva pri hrobe s nejakou mníškou pieseň Cause of our joy.

(spracované podľa Luc Adrian, Františkáni z Bronxu, upravené)